Keď sme sami

Poznáte ten pocit, keď počúvate pesničku a vynoria sa vám spomienky? Či už príjemné alebo tie menej príjemné. V mojom prípade ak sa nájde pieseň, ktorá vyvoláva tie negatívne pocity, tak sa snažím ju nepočúvam, lenže nie vždy sa to dá. Dnes popri telefonovaní s kamoškou som pozerala, že kto bude hrať na Dohode a skomentovali sme, že aj HEX budú a že obe nenávidíme pieseň "Keď sme sami". Avšak od toho momentu nedokážem vymazať tú pieseň z hlavy, stále mi chodí tá melódia aj so slovami po rozume. Je to taký naozaj paradox, že dávnejšie som tú pieseň mala rada, počúvala som ju s úsmevom na perách, bola som šťastná, lebo som mala dobré spomienky na ňu. Prišla zmena a bum, nenávisť.
Myslím, že môžem k tej nenávisti pridružiť aj nenávisť k veciam, ktoré za to často ani nemôžu. Jedno také malé "bum", zmena, môže zmeniť všetko. Prejde určitý čas, rany sa zacelia, lenže...Pri každej spomienke sa vynorí niečo, čo nám to všetko pripomenie a potom sa k tomu vrátime a zistíme, že keď si to dovolíme a pripustíme, tak spomienky skutočne bolia aj po dlhšom čase.